Hrám v death metalovej kapele Maria Chuana na sólovú gitaru každý deň sme cvičili, hrali sme tie najtvršie skladby aké máme, prišla moja časť a všade sa ozývali tóny gitary, rozliehali sa po celej miestnosti... Pocítil som na hlave strašnú bolesť a pomali som upadal do bezvedomia... Vtedy som počul len záblesky tónov gitár biciích a spevu, nakoniec som sa úplne zložil a prebral som sa o niekoľko hodín v malej, tmavej miestnosti. Hlava ma stále bolela od silného úderu, no teraz to bolo pre mňa nepodstatné. Porozhliadol som sa po miestnosti, miestnosť bola veľmi malá, nebolo tam ani kúsok denného svetla a všade bola špina a potkany. Nemal som ani poňatia o tom, kde sa nachádzam, ale usúdil som, že som zavrený asi niekde v pivnici, alebo v nejakej komnate. Chcel som sa dostať von, no bol tu jeden háčik, nevedel som ako. Pokúsil som sa postaviť sa na nohy, išlo to veľmi ťažko, lebo som ešte bol otrasený z toho úderu po hlave, no nakoniec som sa postavil na rovné nohy a prehľadával som celú miestnosť... Nevedel som, čo hľadám, no hľadal som ďalej... Chcel som nájsť nejaké dvere, alebo šachtu alebo aspoň niečo čo by pomohlo môjmu úteku z tohto pochmúrneho a depresívneho miesta, no nič som nenašiel... Nedochádzalo mi, ako som sa tam dostal, netušil som ako ma tam mohli strčiť keď tam niesú žiadne dvere... a vtedy mi to všetko došlo... Pozrel som sa hore a zbadal som slabý obrys akéhosi otvoru zateraseného niečím ťažkým. Následne na to, niekoľko hodín som sa pokúšal vylieť hore a dostať sa von. Vyliezol som po stene až k stropu a pokúšal som sa potlačiť, to čým bol ten otvor zatarasený, ale nevládal som tým ani len pohnúť. Skúšal to znova a znova, až som sa vyčerpaný schúlil do jedného kúta a oboma rukami som si chytil hlavu... chcel som uniknúť z tejto nočnej mory... slzy mi stekali po tvári, kričal som, od zúfalstva som sa škriabal po tváry... Po dlhej dobe totálneho zúfalstva som si uvedomil, že týmto nič nevyriešim, pozbieral som sa a znova som sa pokúsil dostať sa z miestnosti, ale snaha bola márna. Bol som tam zavretý už veľmi dlho a pocítil som hlad. Bol som vyčerpaný a hladný, nevládal som pevne stáť na nohách. Znova som sa schúlil do kúta a požieralo ma zúfalstvo... Vtedy sa to stalo... Steny sa pohli, hýbali smerom k sebe... Bol som presvedčený o tom, že tam zahyniem, že skončím ako mastný fľak na stene... Steny boli čoraz bližšie a mňa pochytila panika a strach, no nič som nezmohol. Už boli tak blízko, že ma pomali pritláčali a stále išli bližšie a bližšie... Prásk, bolo po me... Všetci z kapeli sme strašne drogovali a tak sme aj došli k názvu našej kapely. Ja som sa prebral v nemocnici na JISke... Bolela ma hlava od toho úderu,či vlastne pádu, bol som predávkovaný a skoro ma drogy dostali do hrobu. Vtedy som si uvedomil cenu svojho života a bol som v liečebni, o pár mesiacov ma pustili, bol som vyliečený. Od vtedy už nedroguje nikto z nás a zmenili sme aj názov kapely na Devilish, v preklade nevychovaní. Drogy už neuznávame ale naša láska k hudbe nám zostala aj naďalej.